Chlieb náš každodenný

Nepijem kávu, ale vždy, keď zacítim jej vôňu, prežívam radosť a zároveň smútok. Naša dcéra Melissa mala v izbe misku so zrnkami kávy, pretože obľubovala ich príjemnú vôňu. Prešlo už takmer dvadsať rokov odvtedy, ako v sedemnástich dopravná nehoda ukončila jej pozemský život, no my ešte stále máme jej misku s kávovými zrnami. Je pre nás neprestajnou, voňavou spomienkou na našu dcéru.

Aj Písmo hovorí o vôni ako o pripomienke. Veľpieseň označuje vôňu za symbol lásky medzi mužom a ženou (pozri 1,3; 4,11, 16). V Ozeášovi sa píše, že Božie odpustenie Izraelu bude „rozvoniavať ako Libanon“ (Oz 14,7). Dom Márie a jej súrodencov „sa naplnil vôňou myrhy“, keď pomazala Ježišove nohy (Ján 12,3). Vôňa myrhy poukazovala na Jeho blížiacu sa smrť (pozri v. 7).

Myšlienka vône nám tiež pomôže uvedomiť si, akým svedectvom viery sme pre ľudí okolo nás. Pavol to vysvetľuje takto: „Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú“ (2Kor 2,15).

Mne vôňa kávových zŕn pripomína milovanú dcéru. Nech vôňa nášho života – vôňa Pána Ježiša a Jeho lásky – pripomína ostatným, že Ho potrebujú.

Drahý nebeský Otče, pomôž mi šíriť vôňu života, vďaka ktorej budú ostatní vedieť, že som Tvojím vyslancom na tejto zemi.